Domy sa nezvyknú ponášať na maliarske plátno, na ktorom sa ich majitelia predbiehajú, kto je viac kreatívny. Aj na Slovensku by sme však našli výnimku v podobe Čičmian a ich ornamentami zdobených tradičných domov. Ľudia etnika Ndebele, ktorí žijú na území Juhoafrickej republiky išli s výzdobou svojich obydlí ešte o niečo ďalej. V 18. storočí si vytvorili unikátne tradície zdobenia, ktoré sa zachovali dodnes. Na prvý pohľad sa môže zdať, že farebné ornamenty majú čisto estetickú funkciu, v skutočnosti sa však (najmä) v minulosti využívali ako spôsob komunikácie medzi členmi komunity. Majiteľ domu nimi vyjadroval širokú škálu emócií - od smútku nad stratou blízkeho človeka, alebo prehry v boji, cez radosť zo sobášu, až po náboženské vyznanie vizuálnou modlitbou. Viac podrobností o tomto type umenia si môžete prečítať tu. Viac príkladov takýchto domov nájdete na fotografiách v tejto galérii.

Medzi smrteľníkmi snáď nenájdete jedinca, ktorého by nefascinoval Veľký čínsky múr. Viac ako 6000 km dlhý systém opevnení (mapa) vybudovaných z kameňa, tehál, zemných valov alebo dreva sa jednoducho vymyká ľudskému chápaniu. Koľko času a energie bolo venovaných výstavbe tohto gigantického hada kľukatiaceho sa cez hrebene Číny? Samozrejme, výstavba neprebehla naraz. Najstaršie múry pochádzajú už zo 7. storočia pred naším letopočtom, jednotlivé časti sa budovali takmer 2000 rokov. V súčasnosti sú rekonštruované len relatívne krátke úseky z celkovej dĺžky stavby. Práve tieto vídať na najznámejších fotografiách (galéria). Viaceré časti sú však nateraz ponechané svojmu osudu a najmä v púštnych oblastiach sú ohrozované deštrukciou spôsobenou drsnými klimatickými podmienkami. Ak chcete spoznať aj historické zábery na Veľký čínsky múr, pozrite si galériu s dobovými fotografiami z 19. storočia. A ako vyzerá začiatok, resp. koniec múru, o ktorom sa mylne vraví, že ho vidieť aj z vesmíru? Vyrastá z mora tak, ako to môžete vidieť na fotografii vyššie, alebo na viacerých záberoch tu.

Solún si väčšina Slovákov spája s Cyrilom a Metodom. Nečudo, na územie Veľkej Moravy prišli práve odtiaľto. Poznajú ich aj Solúnčania, v priebehu dejín tohto bájneho mesta sú však len nepodstatnými postavami. Solún má ako druhé najväčšie mesto Grécka a vôbec najväčší prístav na Balkáne, čo ponúknuť aj turistom. Ak vyhľadávate mestskú turistiku, práve Thessaloniki, ako je mesto vo väčšine sveta známe, sú ideálnou destináciou. Viac ako dvetisíc ročné dejiny tu na vás číhajú v husto zaľudnených uličkách. Kostoly, palác a brána z rímskych čias, chrámy z obdobia Byzancie, v ktorej bol Solún po stáročia druhým najdôležitejším mestom ríše hneď po Konštantínopole, dnešný symbol mesta Biela veža z čias osmanskej nadvlády a mnoho iného. Pri slnečných dňoch sa vám z Horného mesta (Ano Poli) naskytne pohľad nielen na celé mesto pod sebou, ale aj na sídlo gréckych bohov - bájny Olymp za vodami solúnskeho zálivu (na fotografii).

Slovensko sa zvykne označovať aj ako krajina hradov. Nečudo, veď ich tu máme viac ako sto. Väčšina dnes leží v ruinách, no nijako im to neuberá na kráse. Skôr naopak. V ich tieni však stoja ruiny sakrálnych stavieb, ktoré nie sú tak časté, no práve preto ešte tajomnejšie. Väčšina z nás určite pozná opustený kartuziánsky kláštor v Slovenskom raji, mnohí zas navštívili Katarínku v Malých Karpatoch. Poklad sa však skrýva aj na Gemeri. V obci Lúčka medzi Zádielskou tiesňavou a Rožňavou nájdete ruiny ranogotického husitského kostolíka, ktorý by inde patril medzi najznámejšie turistické ciele. Pri vašej najbližšej ceste okolo ho určite navštívte. Dovtedy sa pokochajte aspoň jeho fotografiami.

V súčasnosti je na Slovensku vyše sto synagóg a modlitební. Niektoré z nich sú zrekonštruované a slúžia kultúrnym účelom, väčšinu však stretol iný osud. Niektoré zbúrali počas druhej svetovej vojny, kým ďalšie zničili počas komunistického režimu v rámci výstavby nových urbanistických projektov alebo ako výsledok cieleného „odstraňovania“ posledných zvyškov niekdajšej židovskej prítomnosti v mestách. Medzi najzaujímavejšie synagógy na Slovensku patrí aj tá v Bytči (na fotografii). Jej monumentálna podoba v novorománskom štýle pochádza zo začiatku 20. storočia. Spoznať bližšie ju môžete cez fotografie na tomto odkaze. Synagóga je v súčasnosti miestom pre rôzne kultúrne a spoločenské akcie, aj napriek tomu, že ešte nie je kompletne zrekonštruovaná. O jej znovuoživenie sa snažia ľudia, ktorých aktivity môžete sledovať cez túto FB stránku. Je potešiteľné, že v súčasnosti prebieha aj rekonštrukcia jednej z najväčších synagóg na Slovensku v Lučenci, ktorá sa celé desaťročia pomaly rozpadala. Ak by ste chceli slovenské synagógy spoznať bližšie, odporúčam knihu z edície Kultúrne krásy Slovenska od vydavateľstva Dajama. Ucelený obraz o našich synagógach získate aj cez fotogalérie Jána Levoslava Benčíka (1,2,3). Ktoré z nich poznáte?

Poznáte to, regále obchodov sú obťažkané tovarom, ktorý bol vyrobený na opačnom konci zemegule. Ľudia sa asi len málokedy zamyslia, ako sa k nám všetky tie veci vôbec dostali. Odpoveď je jednoduchá. Tak ako v minulosti, aj dnes sa takmer všetok tovar na veľké vzdialenosti prepravuje loďami. Samozrejme, lode aj spôsob, akým je na nich tovar prepravovaný sa zmenili. Okolo 90 percent svetového nákladu je v súčasnosti prepravovaný loďami, z ktorých väčšinu tvoria tzv. kontajnerové lode schopné naraz prepraviť viac ako 10 000 kontajnerov (TEU). Cesta z Číny do európskych prístavov im trvá približne mesiac. Ak vás zaujíma ako taká plavba vyzerá, čo počas nej robí posádka a ako to celé funguje, pozrite si reportáž, ktorá vám to podá z prvej ruky.

Diskusie o prameňoch Nílu neutíchajú ani v 21. storočí. Identifikovať hlavný zdroj dlhého a najmä v hornom toku komplikovaného riečneho systému, akým je aj Níl, je takmer nemožné. Záhada spojená s prameňom rieky, ktorá dala život jednej z najvyspelejších civilizácií staroveku preto nebolo dlho vyriešená. Níl tvorí súvislý a jednotný tok, až od hlavného mesta Sudánu Chartúm, kde sa spolu zlievajú vody Bieleho a Modrého Nílu (letecký záber). Prvý menovaný vyteká z Viktóriinho jazera na jeho severnej ugandskej strane. Druhé najväčšie sladkovodné jazero sveta (rebríček) objavil ako prvý z Európanov britský cestovateľ John Hanning Speke. Bol to práve on a nie Henry Morton Stanley, kto ako prvý označil Viktóriino jazero (ktoré na počesť kráľovnej Viktórie aj pomenoval) za miesto, kde vzniká tok Nílu (mapa). Toto miesto (na fotografii) leží neďaleko ugandského mesta Jinja. V skutočnosti by sa za zdroj najdlhšej africkej rieky mohol považovať aj prameň rieky Kagera, ktorá je najväčším prítokom Viktóriinho jazera. Zdrojom Modrého Nílu je jazero Tana v Etiópskej vysočine. Neďaleko jazera prekonáva jeho tok cca 40 metrový výškový rozdiel cez majestátne vodopády Blue Nile Falls (mapa). Celý priebeh toku Bieleho a Modrého Nílu si môžete pozrieť na tejto mape.

Antropogénne formy reliéfu vytvorené z odpadu pri ťažbe, alebo spracúvaní surovín sú desivé, niekedy však majú svoje čaro. Príkladom zo Slovenska môže byť známa halda nad obcou Špania Dolina. Umelý červený kopec pri hlinikárni v Žiari nad Hronom si pamätám ešte z detstva. Zo soli navŕšený, viac ako 200 metrov vysoký kopec je však predsa len impozantnejší. Vyrastá pri nemeckom mestečku Heringen v Hesensku. Všetka soľ pochádza z ťažby potaše (uhličitan draselný), ktorá je súčasťou hospodárstva regiónu už viac ako storočie. Umelá hora Monte Kali (na fotografii) rastie od roku 1976, v súčasnosti zaberá viac ako 93 hektárov a obsahuje približne 190 miliónov ton soli. Každý rok jej tu pribudne ďalších viac ako 6 miliónov ton. Obrovské množstvo v krajine navŕšenej soli spôsobuje environmentálne problémy spojené so zasoľovaním vôd a pôdy. Nečudo, že v okolí háld sa darí halofytom -  rastlinám, ktorým vyhovujú práve slaná pôda. Voda v rieke Werra vykazuje miestami vyššiu slanosť, ako voda v Baltskom mori. 

Európskym stromom roka 2015 je rarita, ktorá sa len tak nevidí. Našli by ste na svete miesto, kde uprostred futbalového ihriska rastie mohutný 150 ročný dub (mapa)? Obyvateľom obce Orissaare na estónskom ostrove Saaremaa to nepripadá nijako zvláštne. A dub je srdcom miestnej komunity. Pred rokom 1951 sa vedľa duba nachádzalo malé ihrisko, ktoré však bolo neskôr rozšírené tak, ža strom sa náhle ocitol uprostred ihriska. Traduje sa, že sa ho vtedy snažili vytrhnúť zo zeme dva traktory Stalinec, lenže sa im stále trhali laná. Stopy po lanách sú na strome viditeľné dodnes. Dnes strom pomáha miestnym školákom pri prihrávkach a hráčom ponúka vytúžený tieň. 

Čína zaznamenáva najväčšiu vnútornú migráciu v dejinách ľudstva. Kým v roku 1950 žilo v mestách len okolo 10 percent Číňanov, v roku 2030 to bude už viac ako 60 percent (graf). Urbanizácia je prirodzenou súčasťou ekonomického rozvoju ktorejkoľvek krajiny, v Číne silnejšia o to viac, že podlieha centrálnemu riadeniu a je plánovaná. Mestský človek je nielen prospešnejší pre priemysel, služby a má lepší prístup k vzdelaniu, ale stáva sa najmä konzumentom produkovaných statkov. Vytvorenie silného domáceho trhu je jednou z kľúčových súčastí rozvoja čínskej ekonomiky. Rýchly rast mestských oblastí Číny má za následok dramatické zmeny v spôsobe života obyvateľov, v kvalite životného prostredia a v krajinnom ráze, ktorý sa mení na nepoznanie. Príkladom je aj fotografia nových štvrtí mesta Hefei vo východnej Číne. Len toto jedno mesto, o ktorom z nás len málokto kedy počul, má viac obyvateľov ako celé Slovensko. Ryžové polia to majú, zdá sa, už spočítané.