Umelci vo svojich dielach zvečňovali prírodu a krajinu odnepamäti. Viacero slovenských maliarov zachytilo krásu slovenských hôr, lesov, hájov, dedín a mestečiek. Obdivovať ich môžete nielen v galériách, ale aj na Webe umenia. Krajine najviac oddaní autori však žili bezpochyby v Japonsku. Grafiky a maľby japonského umelca Hokusaia (18. až 19. stor.) patria k natoľko ikonickým, že ich snáď ani netreba predstavovať. Jeho Veľká vlna patrí k všeobecne známym aj na Slovensku. Pochádza z vrcholného Hokusaiovho diela 36 pohľadom na horu Fudži. Ako už napovedá samotný názov, zbierka drevotlačí zobrazuje len jednu modelku. Hokusai zobrazuje Fudži v rôznych ročných obdobiach, za rôzneho počasia, z rôznych uhľov a vzdialeností. Sopka je neraz v pozadí, akoby sa len prizerala na výjavy, ktoré sa na drevotlači odohrávajú pred ňou. Hokusaiova obsesia Fudži sa tým zďaleka neskončila. Prakticky hneď po dokončení série začína s prácou na pokračovaní 100 pohľadov na horu Fudži, ktoré je tvorené čiernobielymi grafikami. A aby to nestačilo, Fudži nepobláznila len Hokusaia, veľkú časť svojej tvorby jej venoval aj vo svete o niečo menej slávny Hirošige. Jeho kompletné dielo je k dispozícii na tomto odkaze.

V mongolskej stepi pri rieke Orchon, ktorej údolie je zapísané v zozname kultúrnych pamiatok UNESCO, leží rozsiahly kláštorný komplex tibetského budhizmu Erdenedzú. Kláštor obohnaný mohutnými hradbami s viac ako stovkou stúp bol vybudovaný v roku 1585 po prijatí budhizmu za štátne náboženstvo Mongolska. Počas vlády komunistického vodcu Chorlogína Čojbalsana boli v Mongolsku zničené mnohé kláštory a chrámy. Erdenedzú mal postihnúť rovnaký osud, napokon bol zachránený po dohovore Stalina (aký paradox), ktorý navrhoval zachovať aspoň niektoré náboženské pamiatky, ako dôkaz náboženskej slobody (pre zahraničných návštevníkov) v komunistických krajinách. Fotografie unikátneho kláštora sú dostupné v článku na Atlas Obscura. Prejsť sa komplexom môžete aj v režime Google Street View. Neďaleko kláštora ležia pozostatky niekdajšieho hlavného mesta mongolskej ríše Karakorum. 

Svet a spoločnosť sa rýchlo mení. Čo je pravda vo väčšine sveta, platí dvojnásobne v Indii a Číne. Intenzívne sa rozvíjajúca ekonomika najľudnatejších štátov sveta vplýva na spôsob života, kultúru a tradície tak rýchlo, že je možné pozorovať zmeny takmer každodenne. V priebehu jednej až dvoch generácií bol prekonaný vývoj, ktorý inde trval storočia. Sťahovanie ľudí do veľkomiest, industrializácia, zavádzanie nových technológií a globalizácia mení životy stoviek miliónov ľudí. Prináša pozitívne i negatívne zmeny. Väčšina z nich ťaží, kde sú však víťazi, tam sú aj porazení. Medzi nich je možné zaradiť aj nositeľov tradičných remesiel a povolaní, ktoré zanikli či postupne zanikajú. Práve nim sa venuje indický fotograf Supranav Dash vo svojom projekte Marginal Trades, ktorého fotografie si môžete pozrieť v galérii na lensculture.com.  

Nemáte radi zimu, dlhé noci, komíny tovární a pocit života na konci sveta? Vaše peklo na Zemi má meno Noriľsk. Ruské veľkomesto stovky kilometrov za severným polárnym kruhom láka reportérov z celého sveta. Dôvod? Máloktoré mesto je tak sureálne. Presvedčiť sa o tom môžete vo fotovýbere Amusing Planet, alebo v aktuálnej reportáži The New York Times. Jej sumár je v češtine dostupný v článku na Respekte.

Ak neobľubujete daždivé počasie, dedina Mawsynram v indickom štáte Meghálaj by pre vás bola utrpením. Ročne tu spadne okolo 10 000 mm zrážok (niekedy aj viac) čo je približne päťnásobne viac ako na najdaždivejšom mieste Slovenska Zbojníckej chate vo Vysokých Tatrách. Len v mesiacoch jún a júl tam spadne okolo 5000 mm zrážok. V suchšom mesiaci apríl spadne na Mawsynram 480 mm zrážok, čo je asi toľko, ako v Bratislave počas celého roka (pozrite si klimatické grafy). Región v severovýchodnej Indii je známy najmä živými mostami, ktoré miestni obyvatelia vytvárajú prepletaním stromov a ich vetví. Zaujímavosťou je aj fakt, že väčšinu obyvateľov štátu tvoria kresťania. Spoznať najdaždivejšie miesto sveta môžete aj cez fascinujúce fotografie na The Atlantic.

Sezóna jarmokov, vinobraní a ďalších slávností spojených s trhmi a veselím, sa pomaly chýli ku koncu. Ak ste ich navštívili, isto ste okrem stretnutí s priateľmi aj čo to nakúpili, prípadne sa s deťmi vyšantili na kolotočoch. Podobný priebeh majú trhy na celom svete. Navštívte dobytčí trh v malom indickom meste v štáte Maháraštra a všímajte si podobnosti a rozdiely. Príbeh nesmrteľného príbehu Martina Kukučína o rysavej jalovici, by sa mohol odohrávať pokojne aj tam. 

Keď niekto rýchlo rastie, hovorí sa, že rastie ako z vody. Pri japonskom sopečnom ostrove Niijima (Nový ostrov) to platí dvojnásobne. Keď sa spod hladiny Tichého oceánu vynoril prvýkrát v roku 2013, vedci sa domnievali, že rovnako rýchlo ako vznikol, vplyvom erózie aj zanikne. Stal sa opak. Ostrov, ktorý leží približne 1000 km južne od Tokia neustále rastie. Medzičasom pohltil svojho staršieho suseda ostrov Nishino Shima, od ktorého ho pri zrode delil 500 m široký prieliv. Celková rozloha ostrova je mnohonásobne väčšia ako pred štyrmi rokmi a neustále sa zväčšuje. Vulkanizmus je natoľko aktívny, že vedci mohli ostrov navštíviť len nedávno. Príbeh ostrova Niijima môžete spoznať aj cez mapovú prezentáciu, alebo video. Jeho fotografie sú dostupné tu alebo tu. Zaujímavosťou je, že pôvodný ostrov Nishino Shima bol aj napriek svojej izolovanosti uprostred oceánu už 40 rokov po svojom vzniku (vznikol v roku 1974) obývaný štyrmi druhmi rastlín a viacerými druhmi hmyzu. 

Študenti z Taiwanu sa rozhodli poukázať na znečistenie vôd tamojších riek, potokov a zálivov skutočne originálnym spôsobom. Vzorky vody z vybraných lokalít premenili do podoby nanukov, ktoré by ste lízať asi nechceli. Pozrieť si ich môžete v článku na The Guardian. Znečistenie oceánov plastami sa stáva vážnou environmentálnou hrozbou, ktorej sa čoraz častejšie venujú aj médiá. 

Arktída patrí medzi oblasti sveta s najsilnejšími prejavmi klimatických zmien. Pravidelne zaľadnené oblasti Severného ľadového oceánu sú čoraz menšie, v miestach, kde ľad ostáva, dosahuje menšiu hrúbku ako v minulosti. Aj preto dostávajú dlhodobé plány na dopravné využívanie Arktídy - tzv. severná námorná cestu, čoraz reálnejšie kontúry. Ruskému tankeru Christophe de Margerie, ktorý prepravoval kvapalný zemný plyn z nórskeho prístavu Hammerfest do juhokórejského Porjongu, sa podarilo túto cestu zvládnuť za rekordných devätnásť dní. To je o 30 percent rýchlejšie ako pri bežne využívanej južnej trase cez Suezský prieplav. A to všetko bez pomoci sprievodných ľadoborcov. Ochrancovia životného prostredia sa obávajú, že otvorenie severnej cesty pre intenzívnu námornú dopravu môže viesť k závažnému poškodeniu krehkého arktického ekosystému. Viac sa o plavbe tankeru dočítate v článku na iDnes alebo v Guardiane. 

Maldivy sú v očiach verejnosti známe ako panenské súostrovie v Indickom oceáne. Vysnená dovolenková destinácia má však aj svoju odvrátenú stranu. Okrem extrémne husto zaľudneného hlavného mesta Malé, je ňou aj nakladanie s odpadom. Pri takmer 400-tisíc obyvateľoch a viac ako 7-miliónoch turistov, ktorí Maldivy ročne navštívia, presahuje množstvo produkovaného odpadu už dlhodobo hranicu, ktorá by ešte bola únosnou. Maldivy preto riešia problém s odpadom skutočne svojsky. Od roku 1992 slúži ako maldivská skládka ostrov Silafuši (Thilafushi), na ktorý sa loďami zváža odpad z celej krajiny. Denne tu končí okolo 330 ton odpadu, ročne je to 31-tisíc kamiónov. Skládka nespĺňa súčasné environmentálne kritériá, odpad na nej nie je nijako zabezpečený a časť z neho sa dostáva do mora. Skládka pravidelne horí, čím sa do ovzdušia uvoľňujú zdraviu škodlivé látky. Desivé fotografie maldivského ostrova odpadu si môžete pozrieť vo fotogalériách tu alebo tu. Ostrov Silafuši sa dostal aj do knihy Atlas prekliatych miest, ktorú v roku 2017 v češtine vydalo 65. pole.