Súčasné rokovania USA s predstaviteľmi Talibanu o uzavretí mieru a usporiadaní krajiny po odsune amerických vojsk, vyvolávajú nádej i obavy. Dá sa veriť tomu, že teroristická organizácia, ktorá počas svojej vlády v Afganistane pretláčala islamistické zákony a radikálne obmedzovala slobodu, sa zmenila a bude rešpektovať ľudské práva? Zmeny, ktoré krajinu najbližšie roky čakajú, sa dotknú najmä mladých Afgancov žijúcich v mestách. Sú generáciou narodenou po páde Talibanu a za svoje prijali mnohé "západné" hodnoty. Dievčatá študujú, športujú, podnikajú a nemyslia si, že by im v tom mal právo ktokoľvek brániť. Vidiek je oveľa konzervatívnejší a religióznejší. Ako sa žije mladým Afgancom a Afgankám v Kábule zobrazujú fotografie spolupracovníka agentúry Reuters Mohammada Ismaila, ktoré sú sprevádzané aj krátkymi príbehmi. Vo väčšom rozlíšení sú fotografie dostupné vo výbere The Atlantic.

Na svete je množstvo krásnych pláží. Stále menej je však tých, ktoré nie sú zasiahnuté ľudskou činnosťou. Devastačný vplyv má najmä turizmus. Stačí, že sa cez sociálne siete a internet rozšíri správa o ich dosiaľ panenskej kráse a kolotoč sa roztočí. Objaviteľov nasledujú ďalší, až to končí masovým turizmom a premenou moderným svetom nepoškvrneného miesta na ďalší must see bod v plánoch tisícok cestovateľov. Podobný príbeh má za sebou aj pláž Maya Bay. Takmer osudnou sa jej stal film Pláž (The Beach) s Leonardom Di Capriom v hlavnej úlohe. Po jeho premiére v roku 2000 ju chcel odrazu navštíviť každý a stala jednou z hlavných atrakcií Thajska. V roku 2008 ju denne navštívilo 171 turistov, v roku 2017 sa číslo vyšplhalo na 3520. Raj sa zmenil na turistami preplnené miesto, ktoré si chcel každý zvečniť na fotke. Urobiť snímku bez ľudí sa stalo takmer nemožným. Brehy pláže boli preplnené člnmi a hromadil sa odpad. Približne 90 percent koralov v zátoke bolo poškodených. V roku 2018 sa správa ostrovov Phi Phi rozhodla pre rázne riešenie a pláž pre turistov kompletne uzavrela. Obdivovať jej krásu je možné už len z člnov zo vzdialenosti 300 metrov od pobrežia. Príbeh pláže Maya Bay môžete bližšie spoznať cez článok ​The beach nobody can touch na BBC, ktorý okrem textu obsahuje aj fotografie, mapy a videá. 

Sopka Kelimutu na indonézskom ostrove Flores ponúka nevšedný prírodný úkaz. Na jej vrchole sa nachádzajú tri jazerá (mapa), ktorých farba sa neustále mení od bielej, cez zelenú, modrú, hnedú až po čiernu. Počas roka 2016 sa sfarbenie jazier zmenilo až šesťkrát. Príčina týchto premien bola dlho neznáma. Podľa súčasných poznatkov ju spôsobujú meniace sa hodnoty chemických látok vo vode, ktoré závisia od intenzity vulkanickej činnosti. Vplyv má nielen množstvo kyslíka, ale aj železa, mangánu či zinku. Záhadou však ostáva, prečo sa farba jazier mení tak často. Jazerá sú obľúbenou turistickou atrakciou a do roku 2000 zdobili aj indonézske bankovky. Viac informácií o sopke nájdete na Wikipedii (v slovenčine), alebo v článku na curiosity.com. V článku na Earthsky sú dostupné aj časozberné satelitné snímky.

Život obyvateľov dediny Attabad v pakistanskom údolí Gojal zasiahla 4. januára 2010 nečakaná katastrofa. Strmý svah vyrastajúci nad ich hlavami sa dal do pohybu a masa hornín usmrtila dvadsať dedinčanov (fotografie udalosti vo výbere Boston Big Picture). Tok rieky Hunza sa zahatal a voda za vzniknutou hrádzou začala stúpať. Pod hladinou 13 km dlhého a 100 m hlbokého jazera (mapa) skončili nakoniec stovky budov. Tisíce ľudí bolo nútených vysťahovať sa, Karakoramská diaľnica bola zablokovaná, čo spôsobilo problémy so zásobovaním potravinami. So vznikom rozprávkovo vyzerajúceho jazera sa región vyrovnáva dodnes. Súčasné fotografie jazera si môžete pozrieť na Wikipedii.

Umelci vo svojich dielach zvečňovali prírodu a krajinu odnepamäti. Viacero slovenských maliarov zachytilo krásu slovenských hôr, lesov, hájov, dedín a mestečiek. Obdivovať ich môžete nielen v galériách, ale aj na Webe umenia. Krajine najviac oddaní autori však žili bezpochyby v Japonsku. Grafiky a maľby japonského umelca Hokusaia (18. až 19. stor.) patria k natoľko ikonickým, že ich snáď ani netreba predstavovať. Jeho Veľká vlna patrí k všeobecne známym aj na Slovensku. Pochádza z vrcholného Hokusaiovho diela 36 pohľadom na horu Fudži. Ako už napovedá samotný názov, zbierka drevotlačí zobrazuje len jednu modelku. Hokusai zobrazuje Fudži v rôznych ročných obdobiach, za rôzneho počasia, z rôznych uhľov a vzdialeností. Sopka je neraz v pozadí, akoby sa len prizerala na výjavy, ktoré sa na drevotlači odohrávajú pred ňou. Hokusaiova obsesia Fudži sa tým zďaleka neskončila. Prakticky hneď po dokončení série začína s prácou na pokračovaní 100 pohľadov na horu Fudži, ktoré je tvorené čiernobielymi grafikami. A aby to nestačilo, Fudži nepobláznila len Hokusaia, veľkú časť svojej tvorby jej venoval aj vo svete o niečo menej slávny Hirošige. Jeho kompletné dielo je k dispozícii na tomto odkaze.

V mongolskej stepi pri rieke Orchon, ktorej údolie je zapísané v zozname kultúrnych pamiatok UNESCO, leží rozsiahly kláštorný komplex tibetského budhizmu Erdenedzú. Kláštor obohnaný mohutnými hradbami s viac ako stovkou stúp bol vybudovaný v roku 1585 po prijatí budhizmu za štátne náboženstvo Mongolska. Počas vlády komunistického vodcu Chorlogína Čojbalsana boli v Mongolsku zničené mnohé kláštory a chrámy. Erdenedzú mal postihnúť rovnaký osud, napokon bol zachránený po dohovore Stalina (aký paradox), ktorý navrhoval zachovať aspoň niektoré náboženské pamiatky, ako dôkaz náboženskej slobody (pre zahraničných návštevníkov) v komunistických krajinách. Fotografie unikátneho kláštora sú dostupné v článku na Atlas Obscura. Prejsť sa komplexom môžete aj v režime Google Street View. Neďaleko kláštora ležia pozostatky niekdajšieho hlavného mesta mongolskej ríše Karakorum. 

Svet a spoločnosť sa rýchlo mení. Čo je pravda vo väčšine sveta, platí dvojnásobne v Indii a Číne. Intenzívne sa rozvíjajúca ekonomika najľudnatejších štátov sveta vplýva na spôsob života, kultúru a tradície tak rýchlo, že je možné pozorovať zmeny takmer každodenne. V priebehu jednej až dvoch generácií bol prekonaný vývoj, ktorý inde trval storočia. Sťahovanie ľudí do veľkomiest, industrializácia, zavádzanie nových technológií a globalizácia mení životy stoviek miliónov ľudí. Prináša pozitívne i negatívne zmeny. Väčšina z nich ťaží, kde sú však víťazi, tam sú aj porazení. Medzi nich je možné zaradiť aj nositeľov tradičných remesiel a povolaní, ktoré zanikli či postupne zanikajú. Práve nim sa venuje indický fotograf Supranav Dash vo svojom projekte Marginal Trades, ktorého fotografie si môžete pozrieť v galérii na lensculture.com.  

Nemáte radi zimu, dlhé noci, komíny tovární a pocit života na konci sveta? Vaše peklo na Zemi má meno Noriľsk. Ruské veľkomesto stovky kilometrov za severným polárnym kruhom láka reportérov z celého sveta. Dôvod? Máloktoré mesto je tak sureálne. Presvedčiť sa o tom môžete vo fotovýbere Amusing Planet, alebo v aktuálnej reportáži The New York Times. Jej sumár je v češtine dostupný v článku na Respekte.

Ak neobľubujete daždivé počasie, dedina Mawsynram v indickom štáte Meghálaj by pre vás bola utrpením. Ročne tu spadne okolo 10 000 mm zrážok (niekedy aj viac) čo je približne päťnásobne viac ako na najdaždivejšom mieste Slovenska Zbojníckej chate vo Vysokých Tatrách. Len v mesiacoch jún a júl tam spadne okolo 5000 mm zrážok. V suchšom mesiaci apríl spadne na Mawsynram 480 mm zrážok, čo je asi toľko, ako v Bratislave počas celého roka (pozrite si klimatické grafy). Región v severovýchodnej Indii je známy najmä živými mostami, ktoré miestni obyvatelia vytvárajú prepletaním stromov a ich vetví. Zaujímavosťou je aj fakt, že väčšinu obyvateľov štátu tvoria kresťania. Spoznať najdaždivejšie miesto sveta môžete aj cez fascinujúce fotografie na The Atlantic.

Sezóna jarmokov, vinobraní a ďalších slávností spojených s trhmi a veselím, sa pomaly chýli ku koncu. Ak ste ich navštívili, isto ste okrem stretnutí s priateľmi aj čo to nakúpili, prípadne sa s deťmi vyšantili na kolotočoch. Podobný priebeh majú trhy na celom svete. Navštívte dobytčí trh v malom indickom meste v štáte Maháraštra a všímajte si podobnosti a rozdiely. Príbeh nesmrteľného príbehu Martina Kukučína o rysavej jalovici, by sa mohol odohrávať pokojne aj tam.